Krajina - naše životné prostredie, ale i zodpovednosť

Autor: Attila Tóth | 20.9.2011 o 8:55 | (upravené 20.9.2011 o 12:38) Karma článku: 7,53 | Prečítané:  994x

Krajina je domovom ľudstva, teda nás všetkých. Žijeme v nej a v jej prostredí každodenne vykonávame naše socioekonomické aktivity a uspokojujeme svoje potreby, čím do nej výrazne zasahujeme a meníme ju na svoj obraz, teda vytvárame kultúrnu krajinu, za ktorú by sme mali niesť plnú zodpovednosť. Naozaj tak konáme?

Tichá krajinaTichá krajinaAttila Tóth

 

 

 

Zem nikdy neumrie a jej dvor nezamĺkne

vždy nové piesne splodí les v hrdle vtáka

zrno bude prskať z klasov jak iskry hviezd

a požiar kvetov každoročne vzplanie.......

(Július Lenko)

 

Tak, ako sa v priebehu vývoja ľudskej spoločnosti menila a pretvárala krajina, menil sa i spôsob jej vnímania človekom a jeho vzťah k nej. Krajinu definujeme z hľadiska rôznych odborných disciplín odlišne. Zjednodušene ju však môžeme nazvať domovom ľudstva, teda nás všetkých. Žijeme v nej a v jej prostredí každodenne vykonávame naše socioekonomické aktivity a uspokojujeme svoje potreby, čím do nej výrazne zasahujeme a meníme ju na svoj obraz, teda vytvárame kultúrnu krajinu, za ktorú by sme mali niesť plnú zodpovednosť. Naozaj tak konáme?

Tendencia vnímať krajinu ako nevyčerpateľnú zásobáreň prírodného bohatstva, nerastných surovín, drevnej hmoty či ornej pôdy, je žiaľ stále vysoko aktuálna. Človek si neuvedomuje, že honbou za materiálnym či finančným blahobytom stráca niečo oveľa cennejšie a oslepený mamonou znehodnocuje svoje kultúrno-historické a prírodné dedičstvo, nehovoriac o tom, že oň ochudobňuje aj budúce generácie. Zamyslime sa nad tým, dokedy si môžeme dovoliť takéto hazardné správanie a sebecký prístup.

Kedy sme vôbec začali žiť tak, že sa to stalo výrazne neprospešné prírode a na úkor budúcich generácii? V období svetových vojen? Alebo po 2. svetovej vojne? Najmarkantnejšie znaky tohto spôsobu života a rozvoja síce môžeme zaznamenať najmä po 2. svetovej vojne, v období tzv. studenej vojny, avšak myslím si, že korene a skutočný štart života „nad rámec" musíme hľadať už v období priemyselnej revolúcie a po nej. Myšlienkové hnutie zo začiatku 20. storočia nazývané „záhradné mesto zajtrajška" hlásané Ebenzerom Howardom je predsa jasnou reakciou na zhoršený stav životného prostredia a intenzívnu zástavbu v urbanizovanej krajine na začiatku minulého storočia. Napokon aj na Slovensku nájdeme svedectvo o vtedajšej situácii, je to založenie lesníckeho arboréta v Kysihýbli pri Banskej Štiavnici v roku 1900, ktoré bez pochýb môžeme považovať za reakciu na výrazné odlesnenie Slovenska. Výrub stromov sa konal najmä pre potreby priemyslu, čo bolo radikálnym zásahom do lesnej krajiny.

Ešte výraznejší negatívny dopad ľudskej činnosti na krajinu môžeme zaznamenať v povojnovom období (po 2. svetovej vojne), kedy ľudia za vidinou čo najväčšieho zisku neúprosne a bezcitne sceľovali malé pozemky v poľnohospodárskej krajine do obrovských honov, vykonávali veľkoplošné meliorácie, odvodňovali vlhké lúky, močiare, slaniská či rašeliniská a  erózii otvorili vráta dokorán. Postupne sa strácali historické krajinné štruktúry - súčasť nášho kultúrno-historického dedičstva, výrazne sa okresávali a zmenšovali plochy drevitej vegetácie v poľnohospodárskej krajine, nazývané tiež nelesná drevinová vegetácia. A to všetko len za vidinou čo najväčšieho zisku. Krajina bola považovaná za komoru plnú dobrôt, z ktorej sa môže čerpať donekonečna.

Ľudia si však postupne začali uvedomovať, že to takto v prírode a krajine fungovať nemôže. Za prvú snahu o zmenu postoja ľudskej spoločnosti ku krajine môžeme pokladať valné zhromaždenie OSN v roku 1969 alebo konferenciu OSN o životnom prostredí v roku 1972 v Štokholme. Napokon práve toto obdobie môžeme charakterizovať ako obdobie intenzívnej tvorby lesoparkov, parkových lesov, neskôr i záhradkárskych kolónií, čo svedčí o snahe ľudí zmeniť svoj prístup ku krajine a k životnému prostrediu na miestnej a regionálnej úrovni. Zo strany ľudí je to akýmsi „de profundis" za prírodou, pretože človek má vzťah a lásku k prírode zakódované niekde hlboko v podvedomí.

Človek sa však zo svojich chýb nie vždy poučí. Akonáhle mal k dispozícií priemyselné hnojivá a herbicídy, okamžite ich aplikoval v nadmernom množstve v poľnohospodárskej krajine, čím dochádzalo k ich splavovaniu do prirodzených i umelých vodných plôch a tokov a k znečisťovaniu a eutrofizácii vôd. Keď nám niekto ukáže hrubý balík peňazí, okamžite zabúdame na ľudskosť a úctu k prírode, nášmu spoločnému domovu?

Na rokovaniach, valných zhromaždeniach a konferenciách bol niekoľkokrát vztýčený varovný prst a vyslovené memento, že sme začali páliť sviečku na oboch koncoch. Naozaj ju chceme páliť, kým dohorí? Naozaj chceme počkať, kým piesne spievané prírodou - šum mohutných stromov, spev vtákov či bzukot včiel navždy zmĺknu?

Každá minca má však dve strany, a preto je dôležité pozerať sa aj na otázku krajiny a životného prostredia z dvoch hľadísk. Tým prvým aspektom sú záujmy krajiny, teda aby sme s ňou nakladali tak, aby sme ju neničili a neoberali tým ani budúce generácie o jej bohatstvá a krásy. Samozrejme nemôžeme dopustiť, aby tento pohľad skĺzol do akejsi utopickej ideológie, ktorá nemá reálny základ. Podobný prístup by mal opodstatnenie jedine v prípade, že my, ľudia, by sme neboli súčasťou krajiny, nežili by sme v nej a nezasahovali by sme do nej. Toto je však len nereálna myšlienka, a tak ako minci nemôžeme odoprieť druhú stranu, tak aj pri riešení tejto problematiky sa musíme zamyslieť aj nad tým, že človek žije v krajine a pre svoj život ju jednoducho musí využívať. Každodenne potrebujeme vkročiť do komory plnej dobrôt, ale musíme sa naučiť vziať si len toľko, koľko skutočne potrebujeme na utíšeniu hladu a uspokojenie potrieb.

Pri poznaní týchto dvoch základných aspektov môžem vysloviť myšlienku, že jediným riešením je rozumný kompromis. Tým kompromisom je trvalo udržateľný rozvoj, ktorý je definovaný v správe z valného zhromaždenia OSN z roku 1987 nesúcej názov Naša spoločná budúcnosť. Toto riešenie odznelo taktiež na Summite Zeme v Riu de Janeiro v roku 1992, na ktorom bola prijatá Agenda 21 zaoberajúca sa myšlienkou perspektívnej rovnováhy medzi ľudskou spoločnosťou a krajinou. Udržateľný rozvoj je ukotvený aj v našej štátnej legislatíve zákonom č. 17 z roku 1992 o životnom prostredí. Myšlienka trvalo udržateľného spôsobu života je teda dôležitá pre nás všetkých, pre každého jednotlivca, každú kultúru a národ a pre všetky spoločenstvá krajín. Svedčia o tom už spomínané valné zhromaždenia Organizácie Spojených národov a taktiež Európsky dohovor o krajine, ktorý podpísali predstavitelia členských štátov Rady Európy v roku 2000 vo Florencii. Začnime kráčať vpred spolu s prírodou a nie proti nej.

Čo si ale pod pojmom trvalo udržateľný rozvoj, resp. trvalo udržateľný spôsob života máme predstaviť? Ide o taký spôsob hospodárenia, pri ktorom dokážeme efektívne uspokojiť svoje potreby, zároveň ale neoberáme o túto možnosť a schopnosť nasledujúce generácie.

Poznajúc teda chyby minulosti a tiež princíp hodnotenia ďalšieho perspektívneho rozvoja z dvoch aspektov, a to z aspektu krajiny a z aspektu človeka, stojíme pred otázkou: „Čo by sme pre trvalo udržateľný rozvoj mali urobiť?". Predovšetkým si musíme uvedomiť a pochopiť, že účty našich nezodpovedných predchodcov voči krajine z minulého storočia budeme ešte dlho splácať. Krajinu sme celé storočie oslabovali, je preto na čase, aby sme ju začali posilňovať. V prvom rade musíme venovať pozornosť a úsilie najmä náprave chýb minulosti a v druhom rade budeme musieť krajinu takpovediac rehabilitovať a zveľadiť.

Produkciu v poľnohospodárskej a lesnej krajine musíme manažovať tak, aby sme rešpektovali socioekonomické aspekty, ale zároveň neprekročili ekologickú únosnosť a stabilitu krajiny. Pomôžme krajine (či už poľnohospodárskej, lesnej, alebo urbanizovanej) posilniť a obnoviť svoju ekologickú stabilitu! Ako na to? Zvýšme podiel nelesnej drevinovej vegetácie v poľnohospodárskej krajine pozdĺž ciest, vodných tokov a plôch, vo vetrolamoch a podobne. Zachovajme a ochraňujme súčasné plochy a línie drevitej vegetácie v podobe sprievodných stromoradí, remízok a hájov. Snažme sa navrátiť vodu do krajiny, ktorú sme v minulom storočí melioráciami tak výrazne odvodnili za účelom pestovania suchomilných agrocenóz. Kde je to možné, pokúsme sa obnoviť pôvodné meandre menších vodných tokov, ktoré v krajine boli schopné dlhodobo udržať vodu a prispievali tak k jej ekologickej stabilite.

Veľkým problémom najmä v poľnohospodárskej krajine je erózia vodná i veterná. Kde to funkcia plochy dovoľuje, môžeme využiť efektívny obranný systém v podobe bylinného alebo drevitého pôdneho pokryvu, naopak na poliach zase kombináciou vetrolamov s vhodným spôsobom orby, teda po vrstevniciach. Rozumné hospodárenie je potrebné aj v lesnej krajine, kde dochádza k obrovským úbytkom drevín. Tu je potrebné nájsť kompromis medzi lesnou krajinou a lesnými hospodármi. Uprednostniť selektívne výruby pred veľkoplošnými a vždy zabezpečiť adekvátnu náhradnú výsadbu.

Svedkami hazardného nakladania s lesnou krajinou môžeme byť často i v súčasnosti, keď niektorá skupina ľudí vidí balíky bankoviek tam, kde my vidíme les. Je spravodlivé a morálne, keď si niekto naplní vrecká peniazmi za vyrúbané a predané drevo, ale keď už sa po holoruboch valia mohutné prívalové dažde do osád a sídiel, ktoré nemá čo zastaviť alebo aspoň pribrzdiť, pretože les tam už nie je, stavia sa tento človek do ústrania a ruky, ktorými tak ochotne napĺňal svoje vrecká peniazmi, má zrazu zviazané? Bez podania pomocnej ruky a mihnutia oka, ktorým videl padnúť les starší ako niekoľko generácií, sa prizerá a čaká, že štát uhradí následky jeho nenásytnosti. Vôňa peňazí žiaľ dokáže utíšiť svedomie a privrieť oči.

Čo sa týka urbanizovanej krajiny, teda miest, obcí, priemyselných areálov, vieme, že ide o ekologicky najmenej stabilný typ krajiny. V mnohých prípadoch síce máme dostatočné plošné zastúpenie vegetácie v sídlach, no problémom v tomto prípade nie je kvantita, ale skôr kvalita. Množstvo plôch verejnej zelene neplní svoje funkcie. Preto je veľmi dôležité pre budúcnosť, aby sme tieto plochy zveľadili a revitalizovali. Snažme sa vybrať vhodný sortiment drevín do urbanizovaného prostredia, ktorý je odolný voči suchému, arídnemu prostrediu, výslnným plochám, zasoľovaniu ale najmä emisnému zaťaženiu. Pretože v značnej miere už pri výbere drevín predurčujeme potenciál zakladanej plochy plniť v budúcnosti funkciu ekologickú, hygienickú, mikroklimatickú, dopravno-bezpečnostnú, ale aj estetickú a priestorotvornú.

Osobne vidím veľký prínos pre oblasť krajinnej a urbánnej ekológie v územnom systéme ekologickej stability, ktorý zahŕňa biocentrá, biokoridory a interakčné prvky miestneho, regionálneho a nadregionálneho významu a jeho cieľom je zachovanie biodiverzity a udržanie, resp. zvyšovanie ekologickej stability krajiny. Je to akási sieť navzájom prepojených ekosystémov, ktoré, ak budeme schopní udržať a chrániť, ba dokonca zlepšiť a skvalitniť, môžu významnou mierou prispieť ku skvalitneniu života na Zemi. Zakomponovanie tohto systému do tvorby územných plánov miest a obcí môžeme považovať za veľmi pozitívnu skutočnosť.

Nezabúdajme ani na historické krajinné štruktúry, ktoré spolu s inými historickými pamiatkami tvoria naše kultúrno-historické dedičstvo aj napriek tomu, že množstvo z nich neodolalo nátlaku produkčného molocha. Našťastie ešte dodnes máme zachované niektoré z nich. Historické krajinné štruktúry nás svojimi rázovitými črtami učia, akým spôsobom bola krajina využívaná v minulosti. Nájdeme ich napríklad vo Vlkolínci alebo v Liptovskej Tepličke.

Je teda najvyšší čas, aby sme vykročili ďalej po ceste trvalo udržateľného rozvoja, aby sme zvyšovali hodnotu krajiny v povedomí ľudí a vychovávali nových vzdelaných odborníkov ale i laickú verejnosť cítiacu s krajinou. Pozitívum vidím i v tom, že Rada Európy odmeňuje krajiny Cenou za krajinu, čo je motiváciou pre každú krajinu v jej prístupe k životnému prostrediu.

Dôležitým predpokladom udržateľného rozvoja je okrem ochrany a manažmentu krajiny aj jej plánovanie, pretože práve táto oblasť nie je zaťažená minulosťou, ale naopak, hľadajúc inšpirácie v historickom vývoji a v pôvodnej krajine, má predpoklady pre vytváranie kvalitných krajinných priestorov. Plánovanie musí vychádzať z poznania krajiny, jej hodnotenia a klasifikácie a musí spĺňať cieľovú funkciu a kvalitu. Diametrálne odlišný prístup vyžaduje každý krajinný typ, teda lesná, poľnohospodárska, urbanizovaná i priemyselná krajina.

V zmysle hesla „Mysli globálne, konaj lokálne!" sa problematika udržateľného spôsobu života týka každého z nás. Týka sa odborníkov - krajinných architektov, ekológov, inžinierov, agronómov, lesníkov, vodohospodárov a iných profesií, ale aj laickej verejnosti. Chopme sa teda spolupráce, v ktorej tkvie úspech, pretože za svoju krajinu nesieme plnú zodpovednosť. Som však presvedčený, že úsilie, ktoré vynaložíme na jej zveľadenie, dostaneme od nej mnohonásobne späť.

 

A slnce bude svietiť do dolín a roklí

kde zmija zhrieva sa a kde má byt svoj mlok

jak zefyr večera šum hory bude láskať

čelá brál sklonených do dní budúcnosti.........

(Július Lenko)

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?